Nie sú to veľké chyby ani zlé rozhodnutia. Sú to malé návyky, iba 5 vecí, ktoré opakujeme každý deň. A práve tie nás dokážu potichu, nenápadne vyčerpávať.
1. Neustále odsúvame seba na posledné miesto
Únavu, stres či tlak berieme ako niečo dočasné. Povieme si, že ešte vydržíme. Že toto obdobie je len prechodné a keď sa to všetko skončí, potom si oddýchneme. Lenže problém je, že život málokedy prestane. Jeden termín vystrieda ďalší, jedna povinnosť spadne a hneď sa objaví nová.
Telo si pritom nepamätá termíny ani povinnosti. Pamätá si len dlhodobé preťaženie. Keď dlhšie ignorujeme signály ako podráždenosť, zhoršený spánok, bolesti hlavy či nechuť do vecí, ktoré nás kedysi bavili, nevypne to „kultúrne“. Vypne to naraz. A často v momente, keď sa to najmenej hodí.
Odsúvať seba na posledné miesto vyzerá spočiatku ako zodpovednosť. V skutočnosti je to však často tichá forma zanedbávania. A niekedy aj forma presvedčenia, že všetko musíme zvládnuť samy.
2. Porovnávame sa s ľuďmi, ktorých život v skutočnosti nepoznáme
Sociálne siete nám ukazujú úsmevy, úspechy a dokonalé momenty. My ich však porovnávame so svojimi bežnými dňami. S dňom, keď máme kruhy pod očami, obedujeme „niečo rýchle“ a v hlave nám beží zoznam úloh. A presne v tom je problém.
Porovnávame cudzie highlighty so svojou každodennosťou. A vždy v tom prehráme. Nie preto, že by sme boli horšie, ale preto, že tá rovnica je od začiatku nespravodlivá.
Čím častejšie sa porovnávame, tým viac strácame kontakt so sebou. Prestávame si všímať vlastný pokrok, vlastné malé víťazstvá a vlastné tempo. Zrazu máme pocit, že nerobíme dosť, aj keď sa snažíme každý deň.
3. Odsúvame vlastné potreby na „potom“
Oddych, spánok, ticho či čas pre seba odkladáme na neskôr. Povieme si, že teraz nie je čas, teraz treba fungovať. A tak sa z „potom“ stane večná budúcnosť. Lenže „potom“ často nepríde, pretože človek, ktorý je dlhodobo vyčerpaný, už ani nevie oddychovať.
Najväčší paradox je, že vlastné potreby odsúvame často práve vtedy, keď ich najviac potrebujeme. Spánok skracujeme, aby sme niečo stihli. Oddych vynecháme, aby sme mali „pokoj“. Jedlo zjeme narýchlo, aby sme nezaostávali. A časom si telo túto starostlivosť vypýta späť. Niekedy cez únavu. Niekedy cez chorobu. Niekedy cez úplnú otupenosť.
Dlhodobé zanedbávanie seba je jedna z najčastejších ciest k vyhoreniu. Nie preto, že by sme boli slabé. Ale preto, že sme sa dlho tvárili, že všetko sa dá zvládnuť bez prestávky.
4. Neustále premýšľame nad vecami, ktoré nemáme pod kontrolou
Čo ak sa niečo pokazí? Prečo sa to stalo? Keby som urobila niečo inak… Takéto myšlienky bežia v hlave aj vtedy, keď telo oddychuje. A presne preto je to také vyčerpávajúce. Lebo nie ste v práci, ale hlava stále pracuje.
Toto mentálne prežúvanie berie energiu potichu. Človek sa večer uloží do postele, no namiesto oddychu analyzuje. Ráno sa zobudí unavený, hoci spal. Lebo spánok bez vypnutej hlavy je len pauza pre telo, nie pre psychiku.
Čím viac sa snažíme mať všetko pod kontrolou, tým väčšiu úzkosť cítime, keď to nejde. A ono to často nejde. Život nie je tabuľka ani plánovač. Niektoré veci sa jednoducho dejú. A ak sa ich držíme kŕčovito, unavíme sa ešte skôr, než vôbec prídu.
5. Zľahčujeme to, čo cítime
Hovoríme si, že to nie je vážne, že iní sú na tom horšie alebo že sa nemáme na čo sťažovať. Niekedy dokonca svoje vlastné emócie spochybňujeme. Ako keby neboli „dostatočne oprávnené“. Lenže emócie sa nedajú vyjednať. Nezáleží na tom, či sú logické. Záleží na tom, že sú.
Keď ich zľahčujeme, v skutočnosti si dávame signál, že na svoje prežívanie nemáme nárok. A to časom spôsobí, že človek prestane rozumieť sám sebe. Prestane si veriť. Prestane si veriť aj vtedy, keď cíti, že niečo nie je v poriadku.
Emócie nezmiznú. Len sa odložia na neskôr, často v silnejšej podobe. A potom sa zrazu rozplačeme kvôli maličkosti. Alebo vybuchneme kvôli drobnosti. Nie preto, že sme precitlivené. Ale preto, že sme dlho držali veci v sebe.
