Presuňme sa teraz spolu približne o 10 rokov skôr do doby, kedy Slovensko zachvátila vlna takzvaných baggy pants, o ktoré chlapi pravidelne zakopávali. Do obdobia bedrových džínsov, z ktorých dievčatám musel trčať aspoň kúsok spodnej bielizne, inak by to nebolo ,,in”, či časov prvoplánových rapových pesničiek o láske, čo sme si púštali z chrčiacich reprákov našich neinteligentných mobilných telefónov. Samozrejme bez pripojenia na internet.
Do éry, kedy sme mohli byť online len doma a všetci sme podľahli čaru Pokecu, pridávali fotky priateľov do albumu s tématickým názvom ,,My friends”. O Facebook-u alebo Instagrame doposiaľ nikto z nás ani len nechyroval.
Síce sme vtedy svet webu len pomaly začínali objavovať, no na sociálnych sieťach ešte existovali určité zásady slušného správania. Tie však s odstupom času pomaly, ale úplne z našich životov miznú. Kedysi sme sa vedeli pozdraviť, komunikovať i ospravedlniť, ak sme už v textovom rozhovore po sieti nemali záujem pokračovať. Dnes sa však majú veci vo väčšine prípadov diametrálne odlišne.
Veď, kto z vás sa naposledy predtým ako ukončil chatovú konverzáciu s druhou stranou rozlúčil? A koho z vás už niekedy zamrzelo, keď ste pri svojej odpovedi ako posledné uvideli len informáciu ,,videné”? Ako ste sa cítili, keď vás váš blízky drzo, no často bezdôvodne odignoroval alebo naopak, aký ste mali zo seba pocit, keď ste boli tým ignorantom práve vy?
Bohužiaľ, sme sa začali skrývať i pred našimi vlastnými priateľmi, keď využívame rôzne služby, vďaka ktorým sa druhá strana nedozvie, či sme si ich správu zobrazili. Vymýšľame si rôzne výhovorky o tom, ako sa nám prijatá pošta záhadne nezobrazila, nevšimli sme si ju v záplave iných správ alebo svoje prešľapy dávame za vinu systému, ktorý zaručene ,,zblbol“ a má to celé na svedomí.
Namiesto priateľského oslovenia, ktoré nás učili už pri písaní listu na základnej škole, radšej prejdeme rovno k tomu, čo potrebujeme. Bez okolkov, bez hanby, jednoducho iba tak. A v momente, kedy zistíme, čo sme potrebovali, ihneď zatvárame chatovacie okno akoby nás pár minút navyše, kedy by sme poďakovali, doslova a v momente zabilo.
Aký je teda môj záver? Svet pred 11 rokmi síce ešte nebol z dnešného pohľadu rovnako technologicky vyspelý, no mám pocit, že my ľudia sme boli aspoň o malý kúsok k sebe lepší. Pokiaľ ste sa pri čítaní riadkov vyššie našli, nesmúťte, skúsme byť k sebe ľudskejší aj vo virtuálnom svete, nielen v realite.
Zdroj: © Precitaj.si | Foto: Pixabay, Pexels
