Psie exkrementy na chodníkoch, ihriská plné psích stôp a deti, ktoré sa nemajú kde hrať. Na druhej strane majitelia psov bez výbehov, samé zákazy a pohľady plné odsúdenia. Dve strany jednej mince – a napätie, ktoré v mestách rastie.
Mestá sú čoraz hustejšie obývané a konflikt medzi psíčkarmi a nepsíčkarmi je čoraz hlasnejší. Jedni hovoria o nezodpovednosti, druhí o diskriminácii. Kde je pravda?
Psíčkari pod paľbou: Prečo ľuďom dochádza trpezlivosť?
Tábor nahnevaných obyvateľov má jasno: Psie exkrementy na chodníkoch sú nechutné, nehygienické a nebezpečné, najmä pre deti. Rodičia upozorňujú na riziko parazitov a baktérií, seniori na pošmyknutia a obyvatelia sídlisk na to, že niektoré miesta sa stali neprechodné. Najväčší hnev vyvoláva fakt, že zákony existujú, ale nedodržiavajú sa – a pokuty sú skôr výnimkou než pravidlom.
Tábor psíčkarov sa bráni: „Kam s nimi máme chodiť?“ pýtajú sa. Výbehov je málo, sú ďaleko alebo neudržiavané. Zákazy vstupu na trávniky, do parkov či blízkosti ihrísk pribúdajú a slušní majitelia majú pocit, že sú hádaní do jedného vreca s nezodpovednými. Mnohí tvrdia, že po psoch zbierajú, no systém v mestách im to neuľahčuje – chýbajú koše, vrecká aj jasné pravidlá.
Výsledok? Vzájomná nevraživosť, pohľady plné hnevu a diskusie, ktoré sa rýchlo menia na hádky. Pritom problém nie je pes, ale človek.
