Preskočiť na obsah

Slováci v zahraničí. Prečo sa často tvárime, že sa nepoznáme

Slováci v zahraničí

Odchod do zahraničia býva pre mnohých Slovákov začiatkom nového života. Nová krajina. Nový jazyk. Nové pravidlá. Nová šanca. Väčšina ľudí odchádza s tým, že sa naučí fungovať medzi cudzími. A to je fér. Lenže málokto je pripravený na jednu vec, o ktorej sa hovorí potichu. Niekedy je totiž ľahšie vyjsť s domácimi než so Slovákmi.

Znie to tvrdo. Aj mne to tak znie. Ale ak ste niekedy žili vonku, možno vám táto veta sadne ako vložka do topánky. Lebo to nie je o tom, že Slováci sú zlí. Skôr o tom, že sa často nevieme správať k sebe normálne. Najmä v situácii, keď by to najviac pomohlo.

Keď začujete slovenčinu a namiesto úsmevu príde ticho

Poznáte ten moment. Idete po ulici, v obchode, na chodbe v práci alebo na úrade. Zrazu započujete slovenčinu. V ideálnom svete by ste sa usmiali. Možno by ste prehodili jednu vetu. Aspoň by ste prikývli. Namiesto toho sa však často stane presný opak. Ľudia stuhnú. Odvrátia pohľad. Tvária sa, že nič nepočuli. A vy si zrazu pripadáte, akoby ste niekoho prichytili pri niečom zakázanom.

Prečo to tak je? Neviem to dokázať jednou vetou. Ale viem, že sa ten vzorec opakuje. A viem aj to, že to vie bolieť. Najmä keď ste v krajine, kde sa ešte len snažíte postaviť na nohy.

Dve situácie, ktoré sa opakujú stále dokola

Prvá situácia je úplne bežná. Prídete do práce. Ste nový. Neviete presne, ako fungujú prestávky, kde sa čo vybavuje, čo si môžete dovoliť. Potrebujete sa niečo opýtať. Vidíte kolegu, ktorý je očividne Slovák. Počujete, ako telefonuje domov. A vtedy sa stane zvláštna vec. Keď sa k nemu priblížite, tvár sa mu zmení. Hlas stíchne. Oči uhnú. Akoby ste mu prišli zobrať kyslík. Niekedy vám odpovie jednoslovne. Niekedy vôbec. A vy si poviete, že dobre. Nechcem otravovať. A odídete.

Druhá situácia je ešte jednoduchšia. Stretnete Slovákov v obchode. Nie je dôvod riešiť nič veľké. Len stojíte vedľa seba pri regáli. Vy sa usmejete. Oni sa tvária, že neexistujete. V tej chvíli vám dôjde, že doma by to bolo inak. Doma by ste si možno zafrflali na ceny a išli ďalej. Vonku by aj jedna normálna ľudská reakcia spravila dobrý pocit. Lenže nič. Ticho.

Ako sa ticho mení na nedôveru

A toto ticho sa postupne mení na nedôveru. Človek začne rozmýšľať, či je bezpečné sa vôbec priznať, odkiaľ je. Či sa mu to nevypomstí. Či sa mu niekto nebude smiať. Či mu niekto „nepodrazí nohy“. Cudzina je sama o sebe náročná. A my si ju vieme spraviť ešte ťažšou.

Niekto povie, že je to konkurencia. Že ľudia sa boja o prácu. Ale úprimne. Väčšina problémov nevzniká kvôli tomu, že by niekto niekomu vzal miesto. Väčšina vzniká kvôli nastaveniu v hlave. Pomoc sa nám často spája so záväzkom. S tým, že už budeme musieť. A my nechceme musieť. Radšej sa tvárime, že sme nič nevideli.

Niekto povie, že je to zlá skúsenosť. Aj to je možné. Niekto sa spálil. Niekto niekomu pomohol a dostal späť nič. Niekto sa dal na to, že bude „ťahať ľudí“ a skončilo to zle. Lenže potom sa stane to, čo je najhoršie. Začneme predpokladať, že každý ďalší Slovák je problém. Že každý ďalší človek chce niečo vybaviť. Že každý ďalší je riziko. A zrazu sme komunita, ktorá existuje len na papieri.

žena čaká na letisku

Sociálne siete ukazujú úsmevy, realita býva tichšia

Je tu ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí. V zahraničí často hráme role. Na sociálnych sieťach vyzerá všetko jednoduchšie. Lepšie. Usporiadane. Fotky z výletov. Pekné jedlo. Úsmev. A potom príde realita. Dlhé zmeny. Únava. Samota. Neistota. A ak sa niekto prizná, že mu je ťažko, reakcie nebývajú vždy ľudské. Niekedy príde posmech. Niekedy poučovanie. Niekedy ticho. Lenže ticho nie je neutrálne. Ticho je odkaz.

Čo by sa dalo zmeniť. Bez revolúcie, len ľudsky

Toto celé píšem preto, lebo mám pocit, že sa tu dá spraviť malá zmena. Nie revolúcia. Nie moralizovanie. Malý posun. Lebo úprimne. Nikto od vás nechce, aby ste každého Slováka v zahraničí zobrali domov na obed. Nikto nechce, aby ste mu zháňali prácu a riešili mu papiere. Stačí jedna normálna ľudská vec. Pozdraviť. Usmiať sa. Povedať jednu vetu.

Možno to znie naivne. Ale presne na takýchto drobnostiach sa láme pocit bezpečia. A pocit bezpečia je v cudzine všetko. Lebo keď ho nemáte, všetko je ťažšie. Práca. Jazyk. Úrad. Aj obyčajný deň.

žena vo vlaku

Otázka na záver. Ako to máte vy

A teraz otázka, ktorú by som rád počul od vás. Keď ste v zahraničí a začujete slovenčinu, čo spravíte? Máte chuť pozdraviť, alebo sa radšej stiahnete? A prečo? Napíšte to do komentára. Aj krátko. Zaujíma ma, či je toto len moja bublina, alebo to poznáte aj vy. A ak máte dobrú skúsenosť, napíšte aj tú. Lebo aj tie existujú. A práve tie by mali byť hlasnejšie.

Ak ste žili alebo žijete v zahraničí, napíšte do komentára svoju skúsenosť. Stačí jedna situácia. Pomohol vám Slovák, alebo ste skôr zažili odstup? A čo by podľa vás zmenilo atmosféru medzi nami?

Roman

Roman

Roman je ten, ktorý raz napísal prvý kvíz… a odvtedy to nejako celé prerástlo do desiatok tisíc otázok. Históriu má v malíčku, geografia ho baví a detské riekanky ho držia pri zmysloch. Tvrdí, že najlepšie nápady prichádzajú pri tretej káve a že neexistuje otázka, na ktorú by sa nedala nájsť ešte zaujímavejšia odpoveď. Ak na stránke vidíte niečo nové, je vysoká šanca, že to Roman vymyslel cestou do kuchyne.

const loadScriptsTimer=setTimeout(loadScripts,10*1000);const userInteractionEvents=['click', 'mousemove', 'keydown', 'touchstart', 'touchmove', 'wheel'];userInteractionEvents.forEach(function(event){window.addEventListener(event,triggerScriptLoader,{passive:!0})});function triggerScriptLoader(){loadScripts();clearTimeout(loadScriptsTimer);userInteractionEvents.forEach(function(event){window.removeEventListener(event,triggerScriptLoader,{passive:!0})})} function loadScripts(){document.querySelectorAll("script[data-type='lazy']").forEach(function(elem){elem.setAttribute("src",elem.getAttribute("data-src"))})}